V jeho osobnostnej teórii človeka má významné miesto teória role, ktorou definuje jedinca. Nezaoberá sa takými pojmami ako je „osobnosť“ alebo „ja“. Osobnosť opisuje rôznymi pojmami, ako napríklad „rola“, „sociálny atóm“, alebo „interpsyché“. Veľakrát rozumie použitím týchto pojmov osobnosť človeka. Pre Morena sú interaktivita, vzájomný vzťah s ostatnými a prostredím prvky, ktoré určujú ľudí. Vraví, že „ jedinca nikdy nemožno abstrahovať, stále bude vo vzťahu s ostatnými“ (29). Jedinec žije v kontexte vzťahov, v ktorých je prítomný sumárom jeho rolí. V jeho ponímaní je štruktúra osobnosti postavená z  rôznych rolí, a v rámci toho sú poniektoré role významnejšie ako iné. Teda osobnosť určuje sumár rolí, ktoré je jedinec ochotný prijať a vstrebať. U Morena nájdeme štyri významy rolí , ktoré začleňuje do troch skupín (podľa rozdelenia Zeintlingera) (30) :

    • Rola, ako sociokultúrálny stereotyp. Tu patria role, ktoré sú určené sociokultúrálnymi normami a zákonnými predpismi. Tieto role existujú nezávisle od osoby a situácie ä napr. otec, policajt, lekár atď.) Presnejšie nedefinuje čo vlastne sú tie stereotypy. Viac ho zaujímalo to, ako je jedinec schopný prijať jednu rolu, resp. vzdať sa jej.
    • Rola, ako vopred daný individuálny vzorec konania. Tieto role prisudzoval divadelným roliam, kde je všetko vopred napísané, určené a nacvičené.
    • Rola, ako individuálne vytvorený vzorec konania. Toto je rola, ktorá sa vytvára počas socializácie ako odpoveď jedinca na role sociokultúrálneho stereotypu vezmúc do úvahy vlastné potreby. Ide o osvojenú rolu , ktorá sa vytvára počas života jedinca v závislosti od vplyvu okolia (obsahuje vlastné aj environmentálne prvky) a preto je aj formovateľná. „ Rola je vykryštalizovaním všetkých situácií, ktoré sa vyskytli v určitej oblasti činností, ktorých sa spomínaný  jedinec zúčastnil“ (31). „Ja“ je dynamickým súhrnom rolí, ktoré sa vytvorili skrze skúseností, ktoré jedinec zažil v interpersonálnych vzťahoch. Rola sama o sebe neexistuje, iba vo vzťahu k inému človeku a v interakcii s ním.

 

  • Rola, ako skutočné konanie v rámci aktuálnej situácie. Táto rola je definovateľná vždy ako v jednej danej situácii prejavujúca sa rola –konanie.

 

Moreno považuje prvé dve kategórie rolí za druhotné, nakoľko k týmto roliam sa človek priznáva. Tieto role vylučujú možnosť slobody a variability. V interpretácii tretej a štvrtej role disponuje jedinec pri tvorbe a hre rolí slobodou. Len v týchto roliach je umožnená kreativita a spontánnosť. V záujme dosiahnutia určeného cieľa patrí k systému činov vhodná rola, a táto sa selektuje od ostatných rolí. K roliam patria spoločensky očakávané modely správania, ktoré sú určené v niektorých prípadoch prísnymi pravidlami. Odchýlenie sa od správania sa daného rolou, môže so sebou prinášať sankcie. Sloboda v rámci role závisí od toho, ako prísne je rola definovaná normami.  Moreno okrem významu rolí rozlišuje tri kategórie rolí: (32)

  • Fyziológia alebo psychosomatické role. Ide o role, ktoré sú nutné k existencii, sú viazané k životným fázam, alebo pretrvávajú počas celého života ( stravovacia, spánková, sexuálna rola)
  • Psychické role. Tieto role vznikajú prostredníctvom interakčných vzťahov s ľuďmi. Odzrkadľujú sa v nich skúsenosti a predstavy jedinca. Z jednej role sa vytvára druhá. (dôsledkom stravovacej role je rola najedeného)
  • Sociálne role, alebo oficiálne role.  Ide o od jedinca nezávislé role, ktoré vznikli prostredníctvom spoločenského spolužitia a očakávaní (mama, cyklista, advokát atď.). Tieto role má možnosť do určitej miery formovať slobodne, primerane spoločenským interakciám. Toto znamená opustenie konzervu role. Sloboda konania v rámci role umožňuje, aby sa jedinec prostredníctvom role realizoval.

Vychádzajúc z Morenovych diel rozšíril Leutz kategórie o štvrtú, transcendentálnu rolu,(33) ktorá ma za úlohu integrovať všetky ostatné role. Predstavuje etické normy, alebo systém symbolov, ku ktorým sa jedinec hlási ako k svojim.

 

Literatúra:

28 B. Erlacher-Farkas, Ch. Jorda szerk., Monodráma – a pszichodráma és az egyéni terápia gyógyító találkozása, 10

29 J. L. Moreno, Soziometrie, 2, 1967, 108

30 K. E. Zeintlinger, A pszichodráma-terápia tételeinek elemzése, pontosítása és újrafogalmazása J. L. Moreno után, 1991, 111-113

31 J. L. Moreno, Psychodrama I. 1943, 153. in K. E. Zeintlinger

32 K. E. Zeintlinger, A pszichodráma-terápia tételeinek elemzése, pontosítása és újrafogalmazása J. L. Moreno után, 1991, 114; G. A. Leutz, Psychodrama, 1974, 48;