Podľa Morena, zakladateľ psychodrámy, je psychodráma “ tá metóda , ktorá odhaľuje dušu pomocou činov“ (3.), čo znamená, že problémy neodhaľujeme rozorávaním sa, ako v psychoanalýze , ale samotnými činmi. Moreno spojil divadlo s psychoterapiou, ako aj s vierovyznaním a filozofiou. V psychodramatickej hre sa zahrá určitá daná situácia alebo problém jedného z účastníkov. Tým sa psychodráma do určitej miery podobá na hru rolí, alebo na divadelnú scénu. Opätovným zahraním situácie sa vytvára nadbytok reality, čo poskytuje priestor na zmenu. Podľa Morena majú činy pridanú hodnotu oproti rozprávaniu. „Neveril tomu, že slová sú „kráľovskou cestou“ k duši . Podľa neho existuje od toho aj prvoradejšia úroveň, oblasť pod slovami:  konanie a vzťah , čiže úroveň interakcie. “ (4.) Veril, v hlade človeka po akcii, v to že človek dokáž spontánnosťou a kreativitou prekonať prekážky , ktoré sa vyskytnú počas jeho života.

Schmidt definoval psychodrámu ako “ dramatické vyobrazenie osobného alebo všeobecného konfliktu resp. rozhodovacích situácií  za účelom určenia diagnózy či terapie, ako aj nacvičovanie nezvyčajných spôsobov chovania sa.“ (5.)  Toto poskytuje obrovský priestor na uplatnenie psychodrámy. Dá sa pomocou nej nielen diagnostikovať ale aj rozvíjať, liečiť nacvičovať nové vzory správania.

Petzold zabudoval do definície  aj niekoľko nových pohľadov a podľa neho je psychodráma jednou s metód klinickej psychológie, socioterapie a experimentálnej pedagógie, v ktorej sú situácie, konflikty a predstavy pretransformované okrem verbalizácie do konania a dramatickej hry. Cieľom toho je, aby sa citový zážitok, racionálny pohľad a fyzicky prevedená akciaspojili do zážitku „vitálnej evidencie“, čo umožňuje zmenu nastavenia a správania. (6.)

V psychodráme problém nielen pochopíme (racionalita), ale aj prežívame (emocionalita). Následkom katarzie- pochopenie  a prežitie vieme spontánne vytvárať nové vzory konania. Psychodráma poskytuje možnosť experimentovania  , kde protagonista ( účastník v hlavnej úlohe, ktorého problém sa odohráva) môže vyskúšať nové vzory správania sa.

Hra v psychodráme sa skladá z troch hlavných častí: rozcvičenie sa , ktoré slúži na to ,aby sa účastníci naladili a rozohriali na hru; hra protagonistu (účinkujúci v hlavnej úlohe), tu sa odohráva spracovanie udalostí ; a fáza reflexie, kde účastníci poskytujú spätnú väzbu na jednotlivé úlohy v hre, resp. sa podelia o podobné vlastné zážitky.

Protagonista v psychodráme dostane možnosť na opätovné prežitie udalosti, jej pochopenie, spracovanie a vytvorenie nového správania, role.  Tým, že si protagonista znova zahrá už prežitú nepríjemnú/traumatizujúcu udalosť, môže pochopiť jednak vlastné správanie ako aj správanie ostatných v danej situácii. Prehraním udalosti sa minulosť stáva prítomnosťou. Vytvorí sa situácia „ako by“ . Udalosť už dávno pominula, ale jej zahraním sa dostáva do prítomnosti, v ktorej sa prehrávanie deje tým spôsobom, ako keby sa udalosť odohrávala v prítomnosti. Vďaka tomu protagonista nielen pochopí dianie, ale aj citovo prežíva. Protagonista môže zažiť zmenu svojho správania a postoja k ostatným. Takto sa začína nacvičovanie nového vzoru chovania, role. Tým, že protagonista má možnosť ocitnúť sa v koži iného účastníka udalosti, môže lepšie pochopiť dianie. „Realitu“ nevníma len cez svoje okuliare, ale aj z pohľadu ostatných. Vzatím si roly ostatných na seba sa mu ponúka možnosť rozšíriť si vlastný repertoár rolí, ako aj osvojenia si týchto rolí, či vzorov správania. Osvojením si iných rolí sa stávajú vedomými potláčané vzory správania ( napr. pomocou hry protirole).

Podľa Morena je základným cieľom hry (psychodrámy, psychodramatickej hry) uvoľnenie kreativity a spontánnosti jedinca. V mnohých prípadoch prirovnával človeka k Bohu, ktorí tvorí. Freudovi povedal: „ Vy analyzujete sny. Ja sa pokúšam dodať odvahu, aby snívali. Učím ľudí, aby sa zahrali na Boha.“ (7.)  Tým chcel vyjadriť to, že ak sú ľudia kreatívni a spontánni, sú schopní zrealizovať svoje fantázie – môžu sa hoci zahrať na Boha. Najväčšou prekážkou spontánnosti a kreativity je, že role jedinca sa stávajú konzervami. Túto skúsenosť nadobudol vo svojom divadle. V klasickom divadle si hru nacvičia, hrajú na základe scenára a tým zbavia herca spontánnosti a kreativity. To isté platí aj u ľudí, ktorí žijú v „ kultúrálnej konzerve “,  všetko sa deje podľa pravidiel  noriem. Pokiaľ to pomáha v živote, v roli, dovtedy je to v poriadku. Ak to zbavuje človeka spontánnosti a kreativity, tak je to nutné pretransformovať, aby sa vytvorila novšia , živá konzerva rolí.

Základná otázka psychodrámy je upriamená na konanie, činy, akciu. Nestačí spoznať duševný svet človeka, lebo to samotné ešte nevedie k zmene, k činom. V jednej situácii „by sa Moreno spýtal: ʼAko ste sa dostali do tejto situácie? Aké prvky má táto situácia?ʼ… ʼAko odtiaľto – s pomocou – vyviaznete?ʼ“(8.) Obzvlášť ho nezaujímalo, čo sa stalo s jedincom, čo mal urobiť, nakoľko tieto otázky by boli zameraná na diagnostiku resp. na „kultúrálnu konzervu“. Pre Morena bolo zaujímavé to, ako vie jedinec vďaka kreativite a spontánnosti zmeniť svoje reakcie. Podľa Morena je základným pilierom procesu pomáhania osobná interakcia, vzťah. Podľa neho je podstatou psychoterapie stretnutie. Na toto si R. Schindler spomína tak, že Morenovi sa vďaka svojej metóde a prístupu podarilo rozrozprávať nemú ženu a nadviazať s ňou vzťah, čo sa nepodarilo žiadnemu z jej predošlých ani budúcich ošetrujúcich lekárov. Moreno robil so ženou nezvyčajné veci: oslovoval ju menom; zaujímal sa o ňu; poprosil ju, aby pomohla „učiacim sa“ lekárom pochopiť jej situáciu; a vyjadril, že ju považuje za krásnu, dal jej zahrať jej príhodu s príbuznými; vtiahol ženu do výmeny rolí; a nechal ženu, aby ona korigovala jeho. (9.) Týmto porušil všetky pravidlá , ktoré sa vzťahovali na ošetrujúceho lekára – vystúpil z „kultúrálnej konzervy“ . Vzťah s touto ženou veľa prezrádza o kreativite a spontánnosti odohrávajúcimi sa tu a teraz, ktorými Moreno žil a učil. Na druhého človeka sa pozeral v „rovnakej výške očí“, bez akéhokoľvek označovania, mal odvahu konať kreatívne a spontánne.

Literatúra:

1.  A. Blatner, A pszichodráma alpjai, 1999, 42

2.  u.o.

3.  J.L. Moreno, Gruppenpsychoterapie, 1959, 52 in: K. E. Zeintlinger, A pszichodráma-terápia tételeinek elemzése, pontosítása és újrafogalmazása J. L. Moreno után, 1991, 14

4.  Z. T. Moreno, L. D. Blomkvist, T. Rützel, „Pszichodráma – az élet duplája” 2000, 17.

5.  K. E. Zeitlinger, u.o. 14

6.  U.o. 14

7.  Z. T. Moreno, L. D. Blomkvist, T. Rützel, „Pszichodráma – az élet duplája” 2000, 15.

8.  U.o. 33.

9. B. Erlacher-Farkas, Ch. Jorda szerk., Monodráma – a pszichodráma és az egyéni terápia gyógyító találkozása, 10