Štruktúru psychodramatického (monodramatického) stretnutia tvoria tri časti: zahrievacia fáza , fáza hry (akcie) a fáza integrácie (spätnej väzby). Každá fáza disponuje vlastným cieľom a nástrojmi, ktorými dosiahneme cieľ.

Cieľom zahrievacej fázy môže byť, aby sa účastníci naladili na interakciu s ostatnými, toto sa môže dosiahnuť napr. nejakými štruktúrovanými cvičeniami, kde účastníci nadväzujú kontakt na neverbálnej a neskôr na verbálnej úrovni. Zahrievacia fáza sa môže urýchliť štruktúrovaným cvičením (hrou), ktoré môže byť pohybové, imaginárne, meditatívne, identifikačné, alebo iba verbálne. Cieľom zahrievacej fázy je, aby hra uvoľnila zábrany, resp. aby sa účastník naladil na vlastnú tému.

Vo fáze hry dochádza k scénickému spracovaniu témy vybraného člena skupiny. To znamená, že situáciu prehráme pomocou protagonistu (ten, kto prináša svoju tému ) a pomocných „ja“ (antagonisti). Prehrávanie sa môže odohrávať vo viacerých časových pásmach, napr. v blízkej minulosti, dávnej minulosti a detstve. Styčným bodom jednotlivých úrovní hry je „problematický“ vzor, jav,  ktorý sa objaví v každej hre. Postupujúc v čase späť sa dostaneme k zdroju, kde môže protagonista prežiť katartický zážitok, pochopiť koreň svojho problému a dôjde k potrebnému korekčnému zážitku. Pri návrate do východiskovej hernej situácie protagonista rieši situáciu novým vzorcom chovania, spontánne a kreatívne. K rozvinutiu, pochopeniu a spracovaniu témy používame rôzne techniky.

Základné techniky sú nasledujúce:

  • Výmena rolí (Zmena rolí) je najzákladnejšou technikou psychodrámy. Bez zmeny rolí psychodráma neexistuje. Protagonista vymení svoju úlohu s pomocným „ja“ (vecou), aby mohol prevziať, prežiť a pochopiť jeho city, správanie a pohľad na vec. Týmto protagonista vystúpi z vlastnej orientácie na seba. Otvára sa mu príležitosť pozerať sa na svet očami druhého. Pomocné „ja“ slúži na prezentáciu jeho správania. Je možná výmena rolí aj medzi časťami „ja“.
  • Zdvojenie (Dvojník). Zdvojenie má rôzne formy: napr. empatickú, podporujúcu, odhaľujúcu, ambivalenciu. Jeho cieľom je, aby vyjadrilo , ukázalo skryté pocity, myšlienky a činy protagonistu tak, že člen resp. vedúci skupiny, ktorý je dvojníkom stojí za protagonistom.
  • Monológ (Vnútorný hlas). Protagonista svoje vnútorné vedomé myšlienky, city, ktoré potláča počas interakcie, alebo ich nevysloví (nevie vysloviť) vyjadrí po otočení sa bokom. Dané dianie môže takto protagonista okomentovať.
  • Zrkadlo . Protagonista sleduje zvonku svoju hru, ktorú mu zahrajú pomocní „ja“.Ide o silne konfrontatívnu techniku. Zrkadlo neslúži na karikatúrne vyobrazenie.
  • Rozhovor (Interview) slúži na zahriatie protagonistu počas hry, aby ako pomocné „ja“ zahral danú situáciu čo najpresvedčivejšie. Vedúci skupiny tak získa informácie ku vytvoreniu ďalšej scény.

Použitím jednotlivých techník je vedúci psychodrámy v rôznych polohách: môže byť ten, čo vedie pohovor, napr. svojimi otázkami pomáha účinkujúcemu, aby sa čo najviac vžil do situácie; pozorovateľ resp. v úlohe dramaturga, čím napomáha chodu hry a získa nadhľad, aby mohol pomáhať zvonku; ako aj pomocné „ja“ v monodráme.

Cieľom fázy integrácie je, aby sa zážitky protagonistu integrovali do jeho osobnosti. Aby sa počas hry vyzlečený protagonista znovu obliekol a vedel udržiavať odstup od vlastného diania. Protagonista je v tejto fáze v (pasívnej) úlohe aktívne počúvajúceho. Spoluúčinkujúci resp. vonkajší pozorovatelia sa podelia o skúsenosti. Takýmto zdieľaním je sharing, v ktorom sa členovia skupiny podelia o podobné alebo rovnaké zážitky. Tí, ktorí sa nezúčastnili hry, ale dotklo sa ich správanie toho ktorého účinkujúceho, majú možnosť identifikovať sa s rolou a toto  vyjadriť navonok. Spätná väzba z pozície pomocného „ja“ pomáha protagonistovi, aby pochopil ako pôsobí na účinkujúcich.

Pri každej fáze je dôležité zadefinovať východiskovú situáciu, medzičasový resp. konečný cieľ.

Literatúta:

A. Blatner, A pszichodráma alapjai, 1999,  156-172;

A. Vikár, Zs. Sáfrán, A pszichodráma csoport 1999, 43- 56;

K. E. Zeintlinger, A pszichodráma-terápia tételeinek elemzése, pontosítása és újrafogalmazása J. L. Moreno után, 1991, 36-76;

B. Erlacher-Farkas, Ch. Jorda szerk., Monodráma – a pszichodráma és az egyéni terápia gyógyító találkozása, 50-71